Vonku lietajú v rojoch a keď otvorím dvere, rýchlo letia dovnútra, aby som im náhodou nezabuchla pred nosom. Sieťky na oknách sú márne, tie potvory sú asi menšie, alebo sa vedia dočasne zmenšiť, aby splnili svoju misiu. Nasťahovať sa. Ku mne.
Najskôr je ich pár a potom zrazu, jedného dňa, schová moje staršie dieťa nedojedené jablko, tak, aby som ho nedajbože nenašla a mušiek sú zrazu stovky. Zletia sa na každý kúsok potravy, ktorý hneď neupracem, na pohár s džúsom, ktorý sa rozhodnem dopiť až za päť minút. Vyhlasujem pohotovosť.
Striehnem na mušky. Keď vidím, že sa ich zhrčilo niekde viac, utekám ich rýchlo pochytať. Ale chyba, potvory majú asi nejaký radar, lebo odletia skôr ako sa ja zaženiem utierkou. Vyťahujem silnejšie zbrane. Mám vysávač a poľujem. Ale čo to, niektoré, s pomalšími reflexami síce chytím, ale tie ostatné letia preč. Vyhlasujem vojnu. Volám na pomoc manžela. V tomto dome bývame my.
Plánujeme útok. Priamočiaro to s protivníkom nejde, musíme vymyslieť nejaký sofistikovanejší plán. Nalejeme do pohára ocot, zakryjeme igelitom, urobíme doňho minidierky a čakáme, či náš plan výjde. Snáď tam musky vlezú, nacucajú sa, pospia a nebudú vládať vyletieť von. A keď aj áno, tak netrafia do tej malej dieročky. Ráno, čuduj sa svete, v pohári je kopec mŕtvol. Asi to vyšlo. Na druhý deň znovu. Zdá sa, že vyhrávame. Na štvrtý deň je síce v pohári kopec mŕtvol, ale na ňom kopa čulých mušiek. Čo ich prišli zachrániť???
Vylievam ocot, mŕtvolky posielam dolu odtokom a vyťahujem znovu vysávač. Nevzdávam sa.