O malinovej chuti detstva

Autor: Michaela Hornakova | 7.8.2013 o 22:04 | (upravené 7.8.2013 o 22:13) Karma článku: 12,93 | Prečítané:  638x

Milujem sobotné rána, keď sa nikto nikam neponáhľa. Rodina sedí pri stole a ja robím v kuchyni raňajky. Na rožky natieram maslo a otváram pohár s malinovým džemom. Zásoby iných chutí  od mám sa už minuli, ale drahý kúpil minule tento v obchode. Tá vôňa. Natieram džem pomaly na rožky a neviem odolať nutkaniu strčiť do pohára prst a s chuťou ho oblíznuť. Hmm, zabudla som ako veľmi milujem malinový džem.

Som v inej kuchyni. Niekde na konci sveta, kde končí Slovensko a za kopcom začína Ukrajina. Na stenách visia sväté obrázky a vyšívané dečky, nad vchodovými dverami je kríž. Mám asi sedem, stojím pri stole a oblizujem si prst od toho najhustejšieho a nasladšieho malinového džemu. „ Mňam, môžem ho celý zjesť, babi?“ „Ne, ne, bo nebudzeme mac dos.“ Babka je nízka, energická žena s hnedými, na malé nátačky natočenými vlasmi a šibalskými hnedými očami. Stále niečo robí. Keď nebehá po záhrade, neokopáva, netrhá burinu, robí niečo po dome alebo v letnej „kuchni“. A tak odolávam a poslušne ukladám lyžičky džemu na štvorčeky cesta. Babka šikovnými prstami otáča rožteky cesta do stredu štvorčeka a tíško si niečo pospevuje.  Vždy keď niečo robí, spieva sa tichým, vysokým hlasom. Kladieme koláče do trúby a čakáme, kedy rozvoňajú celý dom. Zrazu počujem vonku silný zvuk motora. „Dedo ide!“ Skríknem a bežím z domu.

Dedo sedí na traktore, za kabínou pripevnená vlečka plná dreva. Zastaví a ukazuje mi, aby som nastúpila. Štverám sa po stupienkoch a už mu sedím na kolenách. Dedo je urastený, silný, vždy zdravo opálený muž s nesposlušnými bielymi vlasmi a veselými modrými, prenikavými očami. Robia sa mu okolo nich vrásky. Má strašne veľké ruky a zvláštne vonia. V celom dome je cítiť tu vôňu a až omnoho neskôr ju dokážem identifikovať ako zmes jadrového mydla, potu a Pytralonu. Sedím na dedových kolenách, v rukách volant a  šoférujem traktor ďalej do dvora, aby mohol zložiť z vlečky drevo a potom ho pomaly píliť a rúbať, aby bolo na celú zimu. Niečo mi hovorí, ale v hučaní motora mu dobre nerozumiem.

Otočím sa a vidím mojich dvoch chlapov, veľkého a malého, ako sedia za stolom, buchajú doňho rukami a zborovo skandujú: „My chceme raňajky. My chceme raňajky.“ A medzi nimi, za vrchstolom, sedí moja princezná. Malou rúčkou kýve do taktu a cerí na mňa bezzubé ďasná.

 

„Ach, babi, dedko, keby ste ich len mohli spoznať.“, poviem si pre seba a  nesiem na stôl raňajky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

SVET

Briti vedia bojovať proti terorizmu, no nezastavia všetkých

Prečo boli tak často o krok pred teroristami?


Už ste čítali?