“Čo to robíš, Olinko? Nechaj to tam, je to špina.” Kričí dedko.
“Ale ja to chcem dať do koša.” Zareaguje Oli.
Dedko je prekvapený a cestou z ihriska stále rozmýšľa, čo sa práve stalo. Zrazu pri bráne zbadá správcu ihriska a hovorí Olinkovi.
“Oli, keby pán správca vedel, ako si pekne zahodil ten papierik, určite by ti dal nejakú odmenu.” To ešte dedko netuší, aký bič si na seba práve pletie.
“Tak poďme za ním, dedko.” hovorí natešený Oli.
Dedko nemá na výber, správcu pozná z videnia a tak ide za ním a všetko mu vyrozpráva.
“Koľko máš rokov chlapček?”pýta sa starší, usmievavý pán.
“Tri” rýchlo odpovie Oli. Znie to skôr ako tli, ale všetci rozumejú, čo chce povedať. Ma tri iba pár dní, ale už sa naučil, že odteraz musí hovoriť tri namiesto dva.
“Fíha, ty si ale šikovný malý chlapček.” zvolá prekvapený správca.
“Ale dedko hovoril, že dostanem určite odmenu.” Pripomína Oli.
Správca je zarazený, ale reaguje pohotovo. Otvorí skrinku a niekde zozadu vytiahne lízatko. “Aha, čo tu mám schované, pre šikovné deti.”
Olinko mi doma nadšene všetko rozpráva. “A vieš, čo sa stalo mami? Ja som zahodil papierik do koša aaaa ten ujo mal takú čarovnú skrinku, ako máme aj my doma, vieš, tam, čo kde sa objavujú sladkosti aaaa dal mi z nej lízatko. Aaa povedal, že som šikovný.”
A ja som hrdá, keď vidím tie doširoka otvorené šťastné detské oči. A som vdačná pánovi správcovi, že má čarovnú skrinku. Možno sa mu stáva bežne, že príde malé dieťa a urobí niečo pekné, tak chce byť pripravený. A možno si tam lízatko iba niekto zabudol a sladko spalo zabudnuté v skrinke a čakalo na príležitosť. A možno to iba my máme čarovného dedka, ktorý vie pričarovať lízatko tam, kde nie je…