O malinovej chuti detstva

Autor: Michaela Hornakova | 7.8.2013 o 22:04 | (upravené 7.8.2013 o 22:13) Karma článku: 12,93 | Prečítané:  613x

Milujem sobotné rána, keď sa nikto nikam neponáhľa. Rodina sedí pri stole a ja robím v kuchyni raňajky. Na rožky natieram maslo a otváram pohár s malinovým džemom. Zásoby iných chutí  od mám sa už minuli, ale drahý kúpil minule tento v obchode. Tá vôňa. Natieram džem pomaly na rožky a neviem odolať nutkaniu strčiť do pohára prst a s chuťou ho oblíznuť. Hmm, zabudla som ako veľmi milujem malinový džem.

Som v inej kuchyni. Niekde na konci sveta, kde končí Slovensko a za kopcom začína Ukrajina. Na stenách visia sväté obrázky a vyšívané dečky, nad vchodovými dverami je kríž. Mám asi sedem, stojím pri stole a oblizujem si prst od toho najhustejšieho a nasladšieho malinového džemu. „ Mňam, môžem ho celý zjesť, babi?“ „Ne, ne, bo nebudzeme mac dos.“ Babka je nízka, energická žena s hnedými, na malé nátačky natočenými vlasmi a šibalskými hnedými očami. Stále niečo robí. Keď nebehá po záhrade, neokopáva, netrhá burinu, robí niečo po dome alebo v letnej „kuchni“. A tak odolávam a poslušne ukladám lyžičky džemu na štvorčeky cesta. Babka šikovnými prstami otáča rožteky cesta do stredu štvorčeka a tíško si niečo pospevuje.  Vždy keď niečo robí, spieva sa tichým, vysokým hlasom. Kladieme koláče do trúby a čakáme, kedy rozvoňajú celý dom. Zrazu počujem vonku silný zvuk motora. „Dedo ide!“ Skríknem a bežím z domu.

Dedo sedí na traktore, za kabínou pripevnená vlečka plná dreva. Zastaví a ukazuje mi, aby som nastúpila. Štverám sa po stupienkoch a už mu sedím na kolenách. Dedo je urastený, silný, vždy zdravo opálený muž s nesposlušnými bielymi vlasmi a veselými modrými, prenikavými očami. Robia sa mu okolo nich vrásky. Má strašne veľké ruky a zvláštne vonia. V celom dome je cítiť tu vôňu a až omnoho neskôr ju dokážem identifikovať ako zmes jadrového mydla, potu a Pytralonu. Sedím na dedových kolenách, v rukách volant a  šoférujem traktor ďalej do dvora, aby mohol zložiť z vlečky drevo a potom ho pomaly píliť a rúbať, aby bolo na celú zimu. Niečo mi hovorí, ale v hučaní motora mu dobre nerozumiem.

Otočím sa a vidím mojich dvoch chlapov, veľkého a malého, ako sedia za stolom, buchajú doňho rukami a zborovo skandujú: „My chceme raňajky. My chceme raňajky.“ A medzi nimi, za vrchstolom, sedí moja princezná. Malou rúčkou kýve do taktu a cerí na mňa bezzubé ďasná.

 

„Ach, babi, dedko, keby ste ich len mohli spoznať.“, poviem si pre seba a  nesiem na stôl raňajky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?